Ja si myslím, že ty si myslíš......

        Ja si myslím, že ty si myslíš, že keď sa budem správať milšie k tvojej mame, tak si ona pomyslí akú skvelú partnerku si si našiel. Krkolomná veta, však? Ale veľmi často používaná....len si vložte vlastné situácie ?.    

        Ja myslím, ty myslíš, my myslíme. Príliš veľa myslenia, pri ktorom sa stráca cítenie, vnímanie cez srdce. Myslenie je potrebné pre realizáciu čohokoľvek chceme, ale cítenie je potvrdenie o správnosti. O súlade s mojou hĺbkou. 

Nadmerné myslenie bráni správnej komunikácii nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi vedomím a dušou. Miesto toho reagujeme na vlastné domnienky, ktoré majú mnohokrát zdroj v našej minulosti. V našich zraneniach.   

        Ako si to zvedomiť ?

         Najkrajšie je to pri komunikácii, respektíve pri počúvaní toho kto rozpráva. Ak ho/ju naozaj počúvaš až do konca a vnímaš každé jeho slovo, následne dokážeš adekvátne reagovať na to čo vypovedal. Nepotrebuješ tam vkladať svoje predpoklady alebo už celé riešenia. V realite to dokáže stále žalostne málo ľudí. Bohužiaľ väčšinou počúvame druhého človeka len do momentu keď nám niečo zarezonuje alebo sa nás niečo dotkne. Či už pozitívne alebo negatívne, i keď samozrejme to negatívne zvykne byť omnoho silnejšie. A od momentu dotknutia sa začneme zaoberať vlastnými myšlienkami alebo pocitmi, ktoré to v nás vyvolalo. Začneme vnímať len ten vlastný príbeh a úplne vytesníme príbeh toho druhého. Aj naša reakcia je vlastne reakciou na seba, svoje myšlienky a emócie, dokonca aj riešenia či rady sa týkajú len a len nás. A teda je to nepoužiteľné pre druhú osobu. My vlastne ani nevieme čo presne nám ten druhý človek chcel povedať a povedal, to sa v momente nášho dotknutia zmenilo na vzdialený šum. Nie je to vedomé, ale je to realita. 

        To ale znamená, že nedokážeme reagovať tak ako ten druhý človek potrebuje. Vlastne dôvod prečo sa vám zdôveril sa rozplynie v rozčarovaní pocitu, že mu nerozumiete alebo jednoducho nechápete. A v tomto momente ste dotknutý obaja viac krát. On pretože sa cíti nevypočutý, nepochopený a začne skladať príbeh z vlastných domnienok prečo to tak je. A vy ste dotknutý pretože vás pre zmenu nepochopil on, neprijal vaše rady, názory, dokonca ich odmieta.....čo sa často spojí s vašim už existujúcim zranením odmietnutia blízkou osobou.  A tak sa obaja začnete točiť okolo vlastných emócií a domnienok a vytvárate si ďalšiu vrstvu zranení, blokov a presvedčení. 

        Ako zistíte, že vás ten druhý už nevníma a zaoberá sa sebou ? Vnímavejší to vidia na očiach, ktoré vás prestanú pozorovať, ale najčastejšie je to momentom keď preruší vaše rozprávanie akoukoľvek poznámkou. V prípade, že jeho reakcia začína napríklad : Ja vnímam....Ja to mám takto.....Ja si myslím......je jasné, že jeho myšlienky sa točia už len okolo neho a vy ste na vedľajšej koľaji, doslova ?. Naopak, spomínaná reakcia začínajúca na „Ja“ je ideálna po výzve : čo si o tom myslíš, ako to vidíš.....či čo by si robil ty?   

        Umenie komunikácie začína na schopnosti aktívne počúvať hovorené a vyjadriť sa až keď je všetko potrebné vypovedané. Samozrejme je možné vstupovať, ale nie uprostred vety, myšlienky. Dôležité je vyjadrovať seba a cez seba a ideálne hneď keď príde myšlienka alebo prvý náznak emócie. Vtedy sa emócia stáva prostredníkom porozumenia seba. Keď ma niekto do niečoho tlačí a ja zacítim hnev, je prostredníkom, ktorý ma upozorní, že začínam byť nespokojná a to niečo alebo niekto sa priblížil do tesnej blízkosti mojej hranice a dokonca sa ju pokúša prekročiť. Ak to neurobím včas, hnev narastie a prevezme kontrolu nad mojím telom aj mysľou. A to je presne moment keď začneme zúrivejšie gestikulovať, očervenieme, vypúlime oči a pomaly ale isto začneme zvyšovať hlas a používať nevhodné slová. Slová, ktoré nemožno vziať späť a sú zraňujúcejšie ako facka. Rovnako slúži každá jedna emócia či pocit, len reakcie tela a mysle sa líšia podľa esencie konkrétnej emócie. 

Čo myslíš, je správne dovoliť emóciám aby prevzali kontrolu nad tvojim správaním ? A potom to dokonca na tie emócie aj zvaliť ? Myšlienky, pocity a aj emócie sa tvoria v tvojom tele, sú tvojou súčasťou a jediný zodpovedný si ty. 

         Máš vo svojich rukách či sa naučíš reč tvojho tela a duše. Či pochopíš svoje emócie a ich posolstvo. Či sa aj vďaka uvedomovania si svojich emócií naučíš rozoznávať čo sa ťa týka a čo nie ? Kedy máš viac počúvať, kedy sa máš vyjadriť a akým spôsobom. Ver, že práve toto je cesta k úprimnosti k sebe samému....keď sa spoznáš a prijmeš zodpovednosť za svoje emócie, myšlienky a samozrejme aj za svoje slová a skutky. Pretože to všetko na seba nadväzuje. Jedno bez druhého neexistuje. 

        Viem, že v dnešnom svete plnom technických vymožeností a hlavne možností vyjadrovať sa na sociálnych sieťach ku každému a k všetkému vznikol pocit, že môžem použiť akékoľvek vyjadrovanie. Ľudia si riešia svoje životy v online priestore s pocitom, že je to v poriadku. Ale je to vyjadrovanie bez počúvania, často bez možnosti poznať dôvody či nastavenie druhej strany. Je to vyjadrovanie sa na základe len a len vlastného úsudku, vlastných domnienok prefiltrovaných svojimi zraneniami. 

Takže opäť len staré známe : ja si myslím, že.... . Čo znamená, že každé vyjadrenie je v podstate výpoveďou o osobe, ktorá sa vyjadruje. Nič viac. 

        A teda keď vezmeme do úvahy, formy a spôsoby vyjadrovania, keď sa stretávam so stále silnejšími vulgarizmami, posudzovaním a kritizovaním.....som smutná z toho, čo to v konečnom dôsledku vypovedá o spoločnosti. Byť hrdinom v anonymite online priestoru nie je nič iné ako len ohadzovanie seba špinou. Myslieť je ľudské, vyjadrovať sa primeranou komunikáciou je vedomé. Je rozdiel komunikovať o svojich zraneniach a cez svoje zranenia. 

        Poďme to skúsiť zmeniť. To môže každý kto sa tak rozhodne, nič extra k tomu nepotrebujeme. Začnime viac počúvať a viac komunikovať osobne. A keď k tomu pridáme štipku úprimnosti, súcitu a láskavosti, bude nám všetkým omnoho lepšie. 

        Otvorená a úprimná komunikácia cez seba každého privedie k lepšej verzii samého seba a ja verím, že nás je s týmto nastavením viac ?. 

S úctou

Zuzana Krajčíková Mikulová