Je nenávisť „IN“ ?

Okienko k Duši : Je nenávisť „IN“ ?

          Pretláčanie vlastnej pravdy na úkor poznaného. Ničiť vzťahy kvôli subjektívnej pravde alebo pocitu zvláštne zvrátenej dôležitosti seba samého. Neakceptovanie myšlienky, že každý má právo si niečo myslieť a dokonca mať vlastný názor bez ohľadu na to či je v súlade so spoločenským názorom. 

          Čo vlastne znamená spoločenský názor ? A čo znamená subjektívna pravda? Existuje vôbec niečo také ako pravda ? Čo to vlastne PRAVDA je ? 

Ťažké otázky, ktoré sa derú na povrch stále viac. Pravda je taká, že absolútna pravda neexistuje. 

          Každý z nás má svoju minulosť, vďaka ktorej získal množstvo skúseností, kde každá skúsenosť je taká malá pravda. Keď sa konkrétna skúsenosť opakuje, východisková pravda sa zväčšuje, naberá na sile a dokonca aj na presvedčivosti. Ak sa spojí viac ľudí s podobnou skúsenosťou a teda s podobným poznaním – pravdou, naberá aj na spoločenskej dôležitosti. A ak sa dokonca podarí tú pravdu dokázať vedecky, stáva sa z nej všeobecná pravda, ktorá má tendenciu stať sa pravdou absolútnou v konkrétnej danej situácii. 

          No ale čo s ľuďmi, ktorí zažili podobné alebo dokonca aj rovnaké situácie, ale s odlišným výsledkom, s iným poznaním ? Sú horší, hlúpejší či nedôveryhodní ? Alebo majú len tú smolu, že ich je menej, prípadne nikto sa nepodujme aby ich výsledok preskúmal a podporil vedecky? Je aj tá možnosť, že to niekto preskúma, ale bohužiaľ nemá dostatočný spoločenský kredit alebo status a teda jeho výsledok nezíska dôležitosť. Znamená to, že jeho skúmanie nebolo správne alebo dostatočné ? Či múdrosť a dôveryhodnosť sa meria len počtom titulov? A znamená to, že vedecky podporená skupina má právo urážať, znevažovať a označovať kohokoľvek za klamára ? 

Jeden múdry človek raz povedal, že náročné situácie preveria ľudí. Nie, nezmení ich, ale vytiahne ich podstatu na povrch. Podstatu tvorenú ich minulosťou, ich detstvom, ich spokojnosťou s vlastným životom a hlavne so sebou samým. 

          Keď vnímam a počúvam čo sa deje okolo, desím sa zmyslu tej vety. Desím sa toho, aká podstata je v nás ľuďoch. Sme naozaj plný hnevu, nespokojnosti a nenávisti ? Sme naozaj tak netolerantní a pyšný na svoje presvedčenie o svojej pravde, že poprieme ľudskosť v nás ? Alebo je to len túžba byť NIEKÝM, byť konečne súčasťou skupiny vyvolených, tak ako v školských časoch, keď malá skupinka študentov „viedla“ celú školu. A čo strach ? Nie je to práve strach, ktorý nás riadi a chce aby sme sa rýchlo ukryli do davu, spoločnosti a stali sme sa len jedným z hlasov.....síce nerozoznaným, v podstate neznámym.....ale hlasom. Strach postaviť sa za seba a byť tým kým cítim, že chcem byť. Byť takým akým túžim byť, aj keď by to znamenalo stáť proti väčšine. Strach konečne si dovoliť ŽIŤ. 

Poznám krásnu rovnicu : hnev = nedostatok lásky a strach = nedostatok viery. 

          Keď tú rovnicu otočíme : keď nám chýba viera a istota v seba, prichádza strach. Keď strach narastá, začneme mať potrebu väčšej lásky, ktorá ale mení svoju podstatu a už to nie je tá čistá láska, ale mení sa na potrebu mať. Mať niekoho, mať niečo. V okamihu, keď si uvedomíme, že vlastne nemáme a dokonca strácame, prichádza hnev. Hnev je výbušný, chce ísť von a vyberá si rôzne spôsoby a využije akýkoľvek impulz. Impulz, ktorý má svoje korene v neláske a strachu. Strach je na rozdiel od hnevu „ťažký“, ukrýva sa hlboko v nás a má rôzne podoby. Jeho zákernosť spočíva v tom, že svojmu človekovi dáva veľmi silné argumenty, prečo ten strach musí mať. 

Výsledok toho všetkého je nesloboda a vidíme to všade okolo. Je presne zadané čo pravda má byť a čo určite nie je. Myslím, že všetci slávny vedci a myslitelia ako Edison, Kopernik, Einstein a mnohí ďalší by sa za hlavu chytali ako veľmi sa história ohľadom absolútnej pravdy opakuje . 

          Úprimne poviem, je mi ukradnuté kto má akú svoju pravdu. Ale je mi smutno z toho, s akým hnevom sa tie pravdy tlačia a s akou nenávisťou sa označujú tí, ktorí to majú jednoducho inak. Ako sa urážajú, ponižujú a odcudzujú. Ako sa trhajú rodiny, ničia dlhoročné priateľstvá.....a prečo ? Je to ako hra, kto dokáže získať viac ľudí na svoju stranu, ten je viac IN. Kto viac a lepšie zneužije, keď aj kontroverzný názor toho druhého, stáva sa hrdinom spoločnosti pretože odhalil škodnú. 

          Nevidíte, necítite, nechápete ? Hnev a honba za vlastnou pravdou ničí to ľudské v nás. To jediné, čo nás delí od zvieracej ríše, kde právo/pravda silnejšieho víťazí.....ale vlastne.....aj u zvierat platia pravidlá spoločenstva a dovolím si povedať, že „ľudskosti“. Pretože oni chránia svoj vlastný druh, oni sa o svoje spoločenstvo starajú a denne vidíme akú lásku a vďačnosť si vedia prejaviť. Takže moji milí ľudia, dokázali sme neskutočné.....dostali sme sa nižšie ako je zvieracia ríša. Tým, že sme popreli to ľudské, že sme odovzdali pochopenie, porozumenie, rešpekt, úctu, toleranciu, vďačnosť a lásku na obetný oltár v prospech veľmi subjektívneho pocitu dôležitosti. Ktorý sa ale veľmi rýchlo stratí akonáhle príde niekto s ešte väčším pocitom dôležitosti. 

          Dovoľte mi vyjadriť ako to mám ja. Som terapeut a učiteľ pre pochopenia seba. Pretože ak pochopíš seba, pochopíš celý svet. Počas môjho života a rôznorodých lekcií, občas príjemných, ale i nepríjemných, som pochopila, že ak sa budem viac starať DO druhých, nebudem mať dosť energie a času starať sa O seba. Hlavný rozdiel v tej vete je v slovách DO a O. 

Je veľmi tenká hranica medzi tým, že sa staráte o niekoho, napríklad o dieťa a tým, že sa neprimerane staráte do niekoho, napríklad do dieťaťa. Odpovedzte si sami ako sa vzťahy vyvíjajú podľa toho jednoduchého DO a O. 

          Takže ja sa starám primárne DO seba, kultivujem svoj život, zveľaďujem svoj potenciál a pracujem so svojimi výzvami. Áno, hľadám a pracujem so svojou pravdou a aplikujem ju vo svojom živote. Ak som požiadaná, rada pomôžem komukoľvek ak je to v mojich možnostiach, tzn, že sa starám o svoje okolie a blízkych, v súlade so sebou. Ale s maximálnou úctou a rešpektom k danému človeku a k jeho životu a k jeho pravde. Dokonca aj v prípade, že jeho pravda mu spôsobuje problémy v živote, vysvetlím, odporučím zmeny, ale rozhodnutie nechávam na ňom. A v prípade, že nie je ochotný zmeniť svoje presvedčenie prezlečené za pravdu, akceptujem a nedovolím si ho uraziť, ponížiť či akokoľvek degradovať. Každý si je strojcom, tvorcom svojho života, kto som ja aby som ho za to posudzovala. Kto ste vy, že posudzujete a odsudzujete kohokoľvek, kto má iný pohľad na seba a na svet. 

          Chcete zmeniť svoje okolie, jemne, prirodzene a bez násilia? Tak najprv začnite od seba, zmeňte seba, svoj pohľad....je to detinské chcieť aby zmeny vo vašom živote vykonali tí druhí. V každej situácii tvojho života je isté len jedno, že si vždy pri tom TY. 

          Áno viem, dejú sa vo svete, v okolí aj veľmi zlé a kruté veci. A áno viem, že nevieme zmeniť a ovplyvniť úplne všetko. Hlavne to, čo nám nepatrí. No keď začneš pracovať so sebou a prestaneš očakávať, čo urobia tí druhí, budeš prekvapený, čo všetko sa môže začať meniť. 

          Prvým krokom môže byť, že opäť nájdete svoje srdce. Započúvate sa do jeho piesne a spomeniete si na všetko to krásne, na všetky svoje túžby a sny. A miesto posudzovania kohokoľvek sa vrátite na svoju cesta plnenia svojich cieľov. Zabudnete kto je aký a znova sa začnete stretávať na spoločných výletoch či grilovačkách. 

         Jednoducho začnite hnev a strach meniť na radosť, nadšenie, túžby a plnenie svojich cieľov. A vtedy, naozaj až vtedy sa môže zmeniť celý svet. Nielen ten tvoj. 

S úctou

Zuzana Krajčíková Mikulová