Odchody a príchody

         Keď sa narodí nový človiečik, väčšinou sa tešíme, vnímame radosť a lásku z príchodu dieťaťa. Keď ale dochádza k smrti blízkeho, vnímame celé spektrum emócií, ktoré sú obalené do smútku. Ak ten smútok rozbalíme, nájdeme tam hnev, strach, výčitky rôzneho druhu, pocity viny či krivdy a niekde tam hlboko možno aj kúsok úľavy a lásky. Svojim spôsobom je to prirodzené, i keď s tým pocitom úľavy zvykneme mať problém. Berieme to ako niečo zlé, nesprávne a sebecké, cítiť úľavu zo smrti blízkeho. Len v prípade, že dlhodobo trpel, tak si to dovolíme , ale inak je to pocit za ktorý sa buď hanbíme alebo si ho vyčítame. Pocit úľavy vychádza priamo z Duše a lásky. Zvláštne však?. 

         Ale pozrime sa na to z iného pohľadu, z pohľadu energie a Duše. Smrť je prechod do inej formy, niekto povie že je to cesta domov, či už vo vnímaní lásky, energie, Boha či Stvoriteľa alebo prechod do inej dimenzie. Ťažko sa to vysvetľuje, ale na všetkom je kus pravdy, záleží len na vnímaní, nastavení, viere, pochopení a uvedomovaní si širšieho rozmeru bytia, nielen fyzického. Úľava prichádza z Duše vnímaním slobody a možnosti ďalšieho vývoja, získania nového pochopenia, či už vyslovene na úrovni Duše zomrelého alebo na úrovni nás ešte žijúcich. Tých, ktorí tu ešte sme čaká množstvo uvedomení vďaka tejto skúsenosti, i keď je boľavá. 

Vraví sa o potrebe spracovania smrti blízkeho. Áno aj nie ?. Pravda je taká, a asi sa málokomu bude páčiť, že viac spracúvame to, že nám niekto odišiel. 

         Že my sme o niekoho prišli, že nám bude chýbať. Takže spracúvame naše pocity, ktoré vyplynú z blízkosti smrti. A keďže sú to naše emócie, je to aj náš problém a teda spracúvame seba. To čo sa nazbieralo za života, v rôznych situáciách, s rôznymi ľuďmi. Ale všetko čo sa nám deje alebo väčšina, má pôvod v detstve a teda spojitosť s najbližšími. 

         Vždy si „musíme“ spracovať svoje pocity a myšlienky vzniknuté vo vzťahu. A samozrejme čím bližší človek, tým hlbšie nás to zasiahne. A to nevravím len o negatívnych ale aj o pozitívnych zážitkoch. A je zvláštne ako radi sa vraciame k tomu krásnemu, vtipnému ( aspoň pre nás ) a láskyplnému a ako často zatvárame oči a vytesňujeme to nepríjemné a boľavé. Pritom ide len o opačné polarity pestrého žitia. Áno, viem, ľahko sa to píše, papier znesie veľa ?. Na druhú stranu, ako k nám majú prísť informácie, ktoré nastavia zrkadlo ak to vždy zmätieme zo stola a spred očí ? Nie je to ľahká téma pretože v sebe naozaj nesie množstvo nie príjemných pocitov. Ale je to realita, ktorú som už aj ja osobne zažila. A dostala som možnosť, s odstupom času som za ňu vďačná, prejsť rovnakou situáciou ale s odlišným stupňom uvedomenia. Tomu predchádzalo rozdielne prijatie mojich najbližších, mami a otca. Nie je jednoduché takto sa otvoriť, ale cítim, že je to potrebné. 

Odchod blízkeho naozaj nie je o spracovaní jeho smrti, my nemáme spracovávať nášho blízkeho či počas života alebo po smrti. My sa máme naučiť ho prijať a ľúbiť takého aký je, ideálne počas života. Len vtedy dostaneme dary vyplývajúce z kvality toho vzťahu. Kvalita vzťahu sa nemeria úsmevom, hmotným darom či ochotou pomôcť. Meria sa schopnosťou prijatia, lásky, rešpektu, úcty a odpúšťania vzájomne si vytvorených zranení. 

         Nedokázala som počas života prijať moju mamu úplne s prirodzenosťou a pochopením, že každý robí ako vie a každý z nás sa predsa len neustále učí. Jej smrťou sa otvorili témy, ktoré som myslela, že už mám pochopené a prijaté. Ako hlboko som sa mýlila ?. Bolo to náročné, ale na druhú stranu som spoznala seba tak ako som netušila, že je možné. Trvalo to dlho, ale nakoniec som získala pochopenie a teraz viem s čistým srdcom povedať, že som jej vďačná aj za to „najhoršie“ pretože teraz aj cez to cítim jej lásku. Vďaka tomu som získala dary, ktoré sa stali nástrojmi pre pomoc druhým. 

         S otcom to bolo iné, aj vďaka predchádzajúcim uvedomeniam. Pracovala som so zraneniami, ktoré súviseli s otcom intenzívne a hlavne ešte počas jeho života. Uvoľnila som boľačky, pustila som sa pocitu krivdy a podceňovania a našla som cestu k úprimnému prijatiu a odpusteniu nielen otcovi ale hlavne sebe samej. Koniec koncov nebola som úplne pokojné a už vôbec poslušné dieťa, dala som im veru zabrať ?. Náš vzťah sa zmenil a ja som sa mu dokázala venovať s láskou, pretože som jednoducho chcela, nie z povinnosti. A za to som neskutočne vďačná sebe, otcovi a hlavne mame, ktorej smrť ma to naučila. Keď odišiel otec, cítila som obrovský smútok, ale niečo bolo inak....bol to „len“ čistý smútok. Neprišli žiadne iné pocity, myšlienky, potreba niečo riešiť, spracovať....proste NIČ. Čo znie v kontexte smrti blízkeho zvláštne a prázdno, ale nebolo to tak. To NIČ bolo plné, upokojujúce a liečivé. Pretože ako sa prirodzene smútok uvoľňoval, plynule sa nahradil láskou. Čo sa nevylučuje s tým, že mi chýbajú, obaja, ale je to prirodzené, jemné a nie boľavé. 

          Verím, že takto to má byť. Možno o niekoľko rokov dôjdem k inému poznaniu, ale momentálne som s týmto spokojná. 

Koniec koncov odchod človeka z nášho života nevieme ovplyvniť. Ale čo áno, je naše vnímanie,  pochopenie a hlavne prijatie tohto faktu. Len pre istotu, my si potrebujeme spracovať svoje pocity a emócie, ktoré vzniknú v nás na základe situácií spojené s daným človekom. Nie toho človeka ako takého. 

         Podobné je to s príchodom nového človeka. 

         Príchody nových ľudí do nášho života sú sprevádzané zvedavosťou, očarením, zaľúbením a samozrejme aj s určitou dávkou očakávania. Je to konečne ten, kto mi dá to čo hľadám ? To čo mi chýba  a tak veľmi potrebujem ? Je to konečne ten pravý, kto naplní môj život, dá mu zmysel ? Tieto otázky neprichádzajú len príchodom potenciálneho partnera, ale dokonca aj príchodom dieťaťa do rodiny. Rodičia sa vedia príliš upäť na dieťa, vložiť do neho prílišné očakávanie, nádej na lepšie zajtrajšky. Koľkokrát sa dieťaťom zachraňuje partnerský vzťah. Koľkokrát sa z dieťaťa stane partner jedného z rodičov a vypĺňa mu samotu, dáva mu možnosť o niekoho sa starať, dať životu zmysel. Koľkokrát dôjde k počatiu dieťaťa len aby starí rodičia prestali s dožadovaním sa vnúčaťa. Dokonca som sa stretla aj s dôvodom kvôli zdraviu, keď lekár vyhlási : bolo by vhodné mať dieťa, pretože tehotenstvo môže napraviť váš aktuálny zdravotný problém.  

Tých dôvodov by sme zaiste našli viac, tých nesprávnych dôvodov. Pretože ten správny je len jeden : Láska a prirodzená túžba dať život dieťaťu. 

         Zabúdame na to, že každý zámer spojený s dostatočne silnou emóciou sa realizuje. Ale nie vždy tak ako by sme čakali ?. V každom prípade sa to zapisuje do dieťaťa a vytvára celkom slušný základ na rôzne následné bloky, zranenia až predpoklady na zdravotné problémy ako na fyzickej úrovni, tak aj na psychickej. V podstate tak trochu sme sa postarali o vytváranie situácií, ktorými dieťa musí prejsť aby si tie záznamy našlo a spracovalo.   

         Iná situácia je pre dieťa, ktoré „zrazu“ prestane byť tým jediným a príde súrodenec. Opäť ide o príchod, o niečo krásne, ale aj to je dôležité spracovať. Rovnako prídu rôzne očakávania, strachy či hnev, či už zo strany rodičov alebo, a to veľmi často, zo strany staršieho dieťaťa. Ktoré zrazu zistí, že už je dosť veľké aby bolo samostatné, aby chápalo aj to čo ešte nemajú pochopené rodičia, aby sa dokázalo postarať o to malé vreštiace a občas nie vábne voňajúce čudo, ktoré ho pripravilo o plnú pozornosť. Tak ako to nie je jednoduché pre rodičov, vie to byť ešte náročnejšie pre staršie dieťa. 

          Takto by sme vedeli pokračovať cez všetky generácie, pretože snáď všetci sme prešli konfrontáciou nielen príchodom ale aj odchodom blízkeho. Prečo som si vybrala túto tému ? Je mi blízka, prešla som si rôznymi cestami nielen ako dieťa, matka či sestra, partnerka a priateľka. Ale aj ako terapeut som si vypočula mnohé príbehy. A väčšina má spoločného menovateľa nepochopenie, že som to JA, kto v sebe nesie všetky tie zranenia a bloky. Som to JA kto ich potrebuje nájsť, pomenovať, dovoliť si ich uvidieť a priznať a následne prijať a uvoľniť. Som to JA kto si pritiahol situácie, ktoré mi to mali ukázať, vyniesť na svetlo a nie to zatlačiť ešte hlbšie. Sú to moje pocity, myšlienky, presvedčenia, som ich autorom a preto som to len JA kto ich môže prepísať. S pomocou skúseného terapeuta, ktorý si dokáže udržať nadhľad a dokáže byť dosť empaticky krutý aby sa nenechal zmiasť a pomenoval to čo pomenovať treba ?.   

Priať vám aby ste nikdy o nikoho neprišli je hlúposť. Preto vám prajem aby ste každý príchod aj odchod prijali s pochopením a láskou. 

S úctou k životu aj smrti 

Zuzana Krajčíková Mikulová