Filozofia
Zakladateľka
„Sami si vyberáte, aký život budete žiť. Ak sa vám nepáči, je na vás, aby ste ho zmenili, pretože nikto iný to za vás neurobí.“ Kim Kiyosaki
Doba v ktorej žijeme je veľmi uponáhľaná. A v našich životoch to môže vyzerať všelijako. Je ťažké zastaviť sa na chvíľku?
Predstavujem Vám možný scenár bežného dňa človeka v divadle zvanom život.
Ráno vstanem, v noci som sa budil a rozmýšľal, ako splatím hypotéku a nájom, cestujem do práce, obedujem, opäť pracujem, odchádzam z práce, po ceste vyzdvihnem a porozvážam rodinu, nakupujem, pracujem doma. Potom polomŕtvy sadám k televízoru, či vezmem do rúk telefón a komunikujem, alebo na sociálnych sieťach sledujem, ako ideálne si žijú iní. Nevládzem rozprávať, reagujem podráždene a ak sa ovládnem a reagujem pokojne, vo vnútri pokojný nie som. Zaspávam s myšlienkou, že prepašujeme do škôlky ukašľané dieťa, lebo ak budeme ja, alebo žena opäť doma, môžeme prísť o prácu, auto, byt, status... Znášam ponižovanie, vydieranie, šikanu a tlaky rôznych druhov a z rôznych smerov. Znášam to navonok, ale v mojom vnútri to vrie. Kam sa stratila naša láska s manželkou? Čo je to sebaúcta? Kde sú moje hranice? Tým sa nemám čas zaoberať. Žijem, alebo skôr prežívam? Ani neviem, čo robím. Mám strach, že o niečo prídem, až kým o to neprídem...A stále dokola.
„Prečo sa to deje?“
„Aby si sa prebudil, človek.“ „Zastav sa a premýšľaj.“
Ako si nájsť čas na seba? Už neviem, čo chcem a zabudnem, že je možné byť spokojným. Boli časy, keď som si chodil zahrať fotbal, v minulom storočí. Teraz by som to neudýchal. Unikám do rôznych podporných skupín, na kurzy, snažím sa pomáhať všetkým naokolo, aby som zabudol na svoje problémy. Padám do závislostí. Priťahujem ľudí s podobným nastavením. Áno, aj si vypijem a cigaretka mi pomáha zastaviť sa.
Je to únik von, ale zároveň cesta späť k sebe. Pretože nič nie je náhoda. A toto všetko vystihuje slovo „nerovnováha“, ktorú si už ani neuvedomujeme, až kým... Kým nepríde niečo, čo zmení náš pohľad na náš život. Nezabúdajme, my sme tvorcami svojho života.
Niekedy stačí stíšiť sa a začujeme volanie po zmene, ktorá nám pomôže dostať sa bližšie k sebe. Lebo nech sa deje čokoľvek, všetko speje k zachovaniu rovnováhy v každom systéme. Od malého k veľkému. Od veľkého k malému. Z vnútra von a z vonka dnu. Od seba k druhým. Od druhých k sebe.
Ak nezačujeme jemné volanie po zmene, príde volanie hlasnejšie. Únava, choroba, nepriazeň osudu.
Pamätáte sa, ako ste sa v detstve hojdali na preklápacej hojdačke, dávali ste nohy do vzduchu a keď ste vy a váš kamarát vážili približne rovnako, išlo to. A ak ste boli rôzne ťažkí, dalo sa sadnúť bližšie k stredu a rovnováha bola zachovaná. Ach, ten nádherný pocit rovnováhy. Spomeňte si. Ale nohy netreba dávať do vzduchu, aj keď i život je hra. Nechajme ich pekne na Zemi a v myšlienkach poďme hlbšie. Je to jedna z techník, ktorá nám dá iný pohľad na život. Predstavme si napríklad, že sme stromom. Akýmkoľvek.
Strom.
Zážitok človeka.
„Som stromom na zelenej lúke. Listnatý, s listami majúcimi tvar srdca. Zatiaľ som vzrastom malý, ale vidím svoj potenciál. Čas je relatívny. Mám pocit, že ho mám veľa v porovnaní s tým, čo vidím. Rastiem a okolo mňa plynie život, rastie tráva, kvety, žijú a hýbu sa iné bytosti. Prichádzajú i odchádzajú. Niektoré bytosti vo mne zanechajú hlboké dojmy. Všetko čo sa deje je v poriadku, cítim sa byť v bezpečí, som súčasťou celku. Som prepojený so všetkým, som podporujúci i čerpajúci. Nikdy nezaniknem, iba sa premením v niečo iné. Tak som aj vznikol. Vnímam emócie bytostí navôkol. Aj ja mám emócie, som ich pozorovateľom. Najviac vnímam jednotu a lásku všetkého. Som vysielačom i prijímačom. Som pamäťou. Teším sa zo zmien a informácií, sú pre mňa spestrením. Nasávam ich celou bytosťou. Vnímam kolobeh života, jar - zrodenie, leto - rast a dospelosť, jeseň – zrelosť plodov, zima - odpočinok a spánok. Zakaždým keď vyjde prebúdzajúce jarné slnko a korene mi zvlaží životodarná voda topiaceho sa snehu, moje srdce sa rozžiari láskou a hlbokým pochopením života. Som tým všetkým. Už som fyzicky vyrástol, všetko je zosilnené. Každým okamihom som skúsenejší. Stojím na mieste, ale žijem veľmi intenzívne. Som večný každou čiastočkou, ktorá ma tvorí.
(Ak som Vás inšpirovala, odporúčam trvanie predstavy aspoň 15 minút. A želám skvelú jazdu. Bude na mieru.)
My ľudia sme oproti stromom v neustálom pohybe, fyzickom i duševnom. Takí sme. Vzruchov z okolia je veľmi veľa. Myšlienky nemajú konca kraja. Všetky naše telá sú neuveriteľný originálny organizmus. Spojené nádoby.
Ak sa nám podarí zastaviť sa, stíšiť sa a počúvať seba, vedome, naskytne sa nám iný pohľad a iné možnosti riešenia našich problémov. Ak sa cítime nešťastní a nespokojní, chorieme, ukazuje nám to, že sme sa vychýlili z rovnováhy. Cestičky k rovnováhe sú rôzne. Príroda, spev, kreslenie, terapia, bylinky, Bachove kvetové esencie, zvuky ladičiek, cvičenie, meditácie, masáže, otužovanie, či vedomé prežívanie prítomného okamihu v každej činnosti, ktorú robíme. Áno, každá činnosť, na ktorú sa sústredíme tu a teraz je terapiou. Aj varenie, alebo čistenie topánok. Každý si môže vybrať, čím sa vyladí.
Keď sa spojíme so sebou a tým priblížime k bodu, kde je ľahké udržať rovnováhu, ukážu sa nám možnosti smerovania a dary s ktorými sa naozaj žije ľahšie. Viem to. Zažívam to. Moje senzory prílišného sa vychýlenia z rovnováhy sú citlivé. Ale nebolo to tak vždy.
„Zastavil si sa, človek?“
Tak sa opäť pozrime, ako to môže byť v bežný deň. O rolu s týmto scenárom v divadle zvanom život je veľký záujem.
Ráno vstaneme vyspinkaní, lebo nás nič ťaživé nebudilo, vieme, že zvládneme všetko, čo nás čaká, čo si svojimi zámermi, túžbami, slovami a činmi vytvárame. Sme pokojní a tieto vibrácie vysielame aj do okolia. Stihneme sa naraňajkovať, usmievame sa. Cestujeme do práce, obedujeme, pracujeme, odchádzame z práce, po ceste vyzdvihneme rodinu, nakupujeme, pracujeme doma. Všade si uvedomujeme, že máme zodpovednosť za seba, nemrháme energiou na nevyžiadanú pomoc, má to iný náboj. Robíme to, čo nás baví, nachádzame radosť v tom, čo robíme.
Tešíme sa, keď si vyjdeme von, prečítame knižku, porozprávame sa s partnerom, pohráme sa s deťmi a zvieratkami, stretneme sa s ľuďmi, ktorí nás obohatia a my ich, pozrieme film, zacvičíme si, pohrabeme sa v záhradke, započúvame a zadívame sa do nádherných tónov prírody. Aj dieťa je zdravé, doma je väčší pokoj a viac sa rozprávame. Večer poďakujeme za prežitý deň a veríme, že ten ďalší s ľahkosťou zvládneme. Neriešime, či o niečo prídeme. Robíme najlepšie, ako vieme a ak niečo/niekto odíde z nášho života, má to určite hlbší zmysel. A príde niečo iné, lepšie. Slnko vždy vyjde. Viem to, zažívam to. Už áno.
Do rovnováhy a k láske, ktorá je v nás všetkých hlboko zakorenená vedie mnoho ciest. Každá je originálna, lebo každý z nás je jedinečný. Sme dôležitou časťou celku, prepojení so všetkým bytím, sme súčasťou organizmu, ktorý sa volá Život. Život, ktorý je odrazom posvätnej geometrie každej jeho časti. Život ktorý je v neustálom pohybe. A my sme jeho tvorcami.
S láskou
Dana Hübschová
